Hypotetikum

Bol august a jedna z mojich dobrých kamarátok, kolegyňa, ma pozvala na oslavu svojich 28. narodenín. Oslavu robila v podniku, ktorý patrí jej manželovi a pozvala tam všetky svoje kamarátky počnúc spolužiačok zo základnej školy, strednej školy a aj terajšie kolegyne z práce. Dokopy nás bolo 15 báb. Oslava sa mohla začať. Oslávenkyňa nás najprv všetky vzájomne zoznámila, a potom sme prešli ku gratuláciám. Kedže všetko to boli ženy, ktoré sa skoro všetky vydali veľmi dobre, naša oslávenkyňa podľa toho dostala aj dary. Samé drahé šperky, hodinky Tissot, make-up od Lancome, voňavku Hugo Boss... ja som prispela vonnou sviečkou s egyptským motívom a fľaškou kokosového likéru... nič moc teda oproti ostatným darom... ale tak vyšlo. Všetky tie baby prišli na oslavu parádnymi autami. Na parkovisku pred podnikom stáli Toyoty, BMWčka, Audiny... a aj moja 10-ročná felícia... červená... s deravým výfukom... ale radšej som ju odparkovala ďalej... aby som nekazila imidž... Na oslave bolo super. Bola hudba, spievalo sa, jedli sa šaláty a sme sa bavili. Pochvílke som sa dala do reči s dvoma babami čo sedeli oproti. Našli sme si spoločnú tému a to detičky. Potom sme sa bavili o make-upe a tak. Nemohol mi ujsť fakt, že jedna z tých dvoch kočiek, taká šikovná blondýnka, mala neskutočne krásnu a čistučku pleť. Žiadna peha a ani vyrážka či rozšírené póry. Tak som jej v kútiku duše závidela... Ja som alergik a nemať červené fliačiky či vyrážky je pre mňa dosť problém. Mala aj perfektnú postavu. Bola mesiac po pôrode druhého bábetka, ale bola ako modelka... Len tak som si v duchu premietla ako som mala a aj mám problémy s bruškom od pôrodu... že nebyť sťahovacích gatiek :) tak chodím ako balónik... Nuz tak je... a tak som premýšľala nad tým a som sa v duchu porovnávala a závidela som jej... Oslava sa skončila niekedy nadránom... ale bolo super... Našla som si kopec kamošiek a mala som z toho radosť.

Prešli necelé dva mesiace a moja kolegyňa, bývalá oslávenkyňa :) prišla za mnou, či náhodou nemám jedno DVDčko s rozprávkami, že by si chcela požičať jedna z jej kamošiek... tá čo bola na tej oslave... taká blondýnka... Hneď sa mi vybavil obraz čistej pleti a milý úsmev tej kočky... "Chce to pre detičky?" - spýtala som sa. "Hej, pre to dievčatko staršie, lebo malý ešte nepozerá telku, veď má 3 mesiace!" - dodala s  kyslým úsmevom. Nepochopila som prečo ten výraz. "Koľko má jej dcérka rokov?" - zase som sa opýtala. "Tri a pol" - znela odpoveď. "Hm.. tak to je skoro taká ako moj synček..." - povedala som veselo, keď ma zrazu zmiatol kolegynin výraz a veta... "Buď rada že nie je taký ako ona..."... Zamrazilo ma... nevedela som ako reagovať... "Jej dcéra je postihnutá... mentálne aj telesne..."... ... .... chvíľu bolo ticho a len sme si pozerali do očí... prešiel ma mráz ako nikdy pred tým... až mi stislo srdce... hlavou mi prebehol obraz usmiatej blondýnky s krásnou tváričkou... a... to nie je možné... "To nie... to snáď... to nie je pravda..." - bolo jediné na čo som sa zmohla... "Bohužiaľ áno..." - povedala kolegyňa a mala slzy v očiach... aj mne sa tisli... a bolo mi hrozne... už jej nezávidím... nemám čo... som šťastná aká som... a že mám zdravé dieťa... ďakujem za zdravé dieťatko... som najštastnejšia pod slnkom... čoviac si môžem priať???... ďakujem... stokrát ďakujem.... .... ....