Hypotetikum

Každý den robíš rozhodnutia, ktoré menia tvoj i iné osudy bez ohladu na to, ako by si to sám chcel...
Niekedy takým zákerným spôsobom, že to až bolí...
Povieš jedno jediné slovo a to posunie tvoj život smerom, ktorým si nikdy nechcel íst...
Jediný krát sa nadýchneš sa a opodial niekto vydýchne naposledy...
Vyskocíš do vzduchu sta krásna mladá lan a tisíc iných osudov sa musí sklánat k zemi...
Vykríkneš a milión duší musí byt ticho...
Nemáš ani najmenšiu predstavu kam ta dovedie tvoja cesta, ci prekrížiš niekomu tú jeho...
Len sa tak potácaš z miesta na miesto, cas uteká až tam kdesi do nenávratna...
Sekunda za sekundou, valí sa ten neúprosný cas, ktorý nemá zlutovanie nad nerozhodnutými...
Rozum myslí, telo koná, srdce bolí...
Robíš co musíš, chceš co nemáš, co máš to si nevážiš, co si vážiš to tebou opovrhuje...
Je to nekonecný zacarovaný kruh pocitov, túžob, vášní, bolestí a pár svetlých okamihov, ktoré nacas potešia tvoju dušu v tomto smutnom sebeckom svete... To je život.

V hlboko depresívnom rozpoložení rozmýšlaš o tom, ci existuje na svete nieco, co by ta dokázalo potešit. Ked na to dôjdeš, nastane sekundárny ale omnoho väcší problém - ako to dostat? A tak sa pachtíš za tým nádherným vysnívaným cielom a ked už ho máš na dosah a tešíš sa ako malé dieta, rozplynie sa.
Len tak.
Bez upozornenia, ci prípravy. Tvoja životná energia a sila sa zmieša s prázdnotou, ktorá ostala po krásnom sne. Ty máš pocit že padáš a nikdy nedopadneš. Je to neznesitelný pocit. Najradšej by si to už celé ukoncil. No nedá sa. Zachytíš sa nejakého záchytného bodu a škriabeš sa naspät na vrchol. Vrchol iný, lepší no drsnejší a zákernejší na dosiahnutie.
Teraz  už vieš, že takáto horolezecká túra sa môže skoncit velmi zle. No lezieš aj napriek tomu. Nevzdávaš sa, máš už predsa nejaké skúsenosti. Skaly však bývajú zradné.
Málokomu sa podarí dostat až hore.
Preco sa trápit nad tým, co sa zmenit nedá?
Preco sa trápit nad tým, co sa vyrieši aj samo?
Nemá to zmysel.
Nevládzem už dalej. Som, teda myslím a myslím, že už nie som. Niesom  už tým štastným a bezstarostným clovekom len preto, že som bola milovaný a milovala až na smrt.
Tá hnusná kostlivá príšera nechce príst, no ty jej nepôjdeš naproti. V hlbke duše drieme nadej, že nájdeš raz horu, na ktorú sa ti podarí s odretými ušami vyškriabat a tam zotrváš až do doby, kým sa na prach neobrátiš a splynieš s nekonecným éterom už naveky štastný.