Ocino a mamina by mali mať neustále na pamäti, že sú tiež manželom a manželkou a že ich láska musí rásť spolu s ich deťmi. Ak ich vzťah zostáva živý a silný, rodina obvykle dobre plní svoje funkcie a problémy sa dajú riešiť. Táto téma je často pri výchove zanedbávaná, preto jej teraz venujeme niekoľko poznámok.
Protiklady sa priťahujú. Vždy existuje mužský a ženský spôsob videnia skutočnosti a riešenia problémov. Táto rozdielnosť musí byť viditeľná a nesmie sa potlačovať. Otcova a mamina rola nesmie byť ľahkovážne zamieňaná, pretože jeden z nich by sa časom začal cítiť odstavený. Práve rozdielnosti sa dopĺňajú, harmonizujú a vytvárajú „rodinný“ pohľad na veci.
Rásť a meniť sa. Je dôležité nezakoreniť v šedi zvyklostí, rovnako ako nestačí len udržovať prijateľnú úroveň. Rásť znamená obnovovať sa, bojovať proti rutine, počúvať sa, všímať si zmeny. Nehovoriť automaticky k takému človeku, ktorý bol kedysi alebo akého máme uloženého v pamäti, ale k osobe, ktorú máme pred sebou dnes.
Muži si rovnako musia uvedomovať, že sa ženy topia v zodpovednosti za chod domu, a preto si len ťažko dokážu nájsť čas pre seba. Jedna matka napísala: „Aké by to bolo krásne, keby si aspoň niekedy všimli, že sem tiež človek so svojimi chvíľkami malomyseľnosti, nudy a slabosti. Že som rovnaká ako oni a že mám v sebe ešte veľa lásky, ktorú by mohli využiť, pokiaľ by ma považovali za rovnocennú družku, a nie za kravku, ktorá dáva mlieko.“
Výročia, sviatky, darčeky, výlety a blahoželania môžu oceľový príkrov zvyku prelomiť.
Zbúrať steny obklopujúce srdce. Starý príbeh hovorí o dvoch pustovníkoch, ktorí žili na púšti blízko seba v dvoch jaskyniach. Jeden z nich si myslel, že už je takmer dokonalý, a nesúhlasil s častými malými prehreškami druhého. Aby svojmu druhovi ukázal, ako je ešte ďaleko od svätosti, rozhodol sa, že pri každej jeho ďalšej chybe položí ku vchodu do svojej jaskyne kameň. Po niekoľkých mesiacoch bola pred jaskyňou šedivá, dusivá kamenná stena. Niekedy aj my staviame okolo svojich sŕdc steny z malých každodenných kameňov výčitiek, odplácania, mlčania a nevyriešených otázok.
Je dôležité prejavovať city a byť citliví k bolestiam druhého. Prijímať nevyhnutnú nedokonalosť druhého. Ženy majú potrebu hovoriť o svojich pocitoch a cítiť, že ich niekto počúva a že ich chráni. Muži potrebujú cítiť ocenenie za to, čím sú.
Mať stále otvorené dvere. Dvere vzájomného porozumenia sa okamžite zatvoria stratou dôvery, ohľaduplnosti, úcty, rešpektu, prijatia a pochopenia. Dochádza k tomu vtedy, keď nás všetko začína hnevať, keď sa zraňujeme pre nič a všetko, čo sa zdalo „milé“, je naraz neznesiteľné.
Situácia sa stane ťaživou, keď manžel i manželka zaujmú obranné postoje a cítia sa napadnutí už tým, keď partner hovorí, čo prežíva.
Láska, romantika, vernosť. Rodina plní svoje funkcie, keď je jej citové jadro stabilné. Je potrebné neustále vnímať konkrétnu lásku, pretože tá je každodennou injekciou nádeje, ktorú pre prežitie na tomto svete deti potrebujú.
Manžel a manželka sa musia opakovane do seba znovu zamilovávať a oprašovať romantické rituály – od prinesených kvetov až k pohľadom do očí pri vzájomnom rozhovore.
Skutočným zákerným nepriateľom rodiny je nepozornosť. To, čo ničí a rozdeľuje, obvykle niesu veľké problémy, ale rez nepozornosti. Maličkosti. Sme si vedomí, že by sme v krajnej situácii pre druhého riskovali život, ale potom nie sme schopní zo zeme zdvihnúť špinavú ponožku, aby sme mu urobili radosť.
Prežívaný a stále obnovovaný záväzok vernosti je v našej provizórnej a neistej spoločnosti tým, čím je voda pre kvety.
Nájsť správnu rovnováhu medzi závislosťou a autonómiou. Rodina nemôže byť kasárňami s veliteľom a podriadenými ani továrňou s majiteľom a zamestnancami. Je nutné dospieť ku skutočnej zhode sŕdc. Veľa komunikovať, a predovšetkým veľa sa počúvať.
Zamilovať sa a uzavrieť manželstvo dáva človeku krídla… Ale spoločný život nieje nič automatické – vyžaduje učenie, námahu, obetu. Ako keď sa učíme tancovať. Keď jeden urobí krok dopredu, druhý musí dozadu a potom naopak. A to ide len vtedy, keď sa držíme v objatí.
Spoločný život je poslanie. Možno je to veľké tajomstvo – manželstvo je zväzkom, ktorý smeruje za vyšším cieľom. Nieje tam hierarchia, rozhoduje sa spoločne, sú rozdielne funkcie aj zodpovednosť. Aby sme si však pomáhali „ísť ďalej“, je potrebné uprieť zrak k cieľu, ktorý presahuje obmedzené obzory života pod jednou strechou.
Komentáre